Život ako cesta

Cesta za úplnosťou


Práve v prítomnom okamihu premieňame možnosti na skutočnosť. V minulosti sú možnosti tým, čo mohlo byť, ale čo sa nestalo. V budúcnosti sú možnosti plánmi, ktoré môžeme, ale nemusíme uskutočniť. Sila prítomnosti je v tom, že počúvneme svoj hlas a zmeníme možnosti na skutočnosť, myšlienky na činy, sny a túžby na zážitky, pocity na prejavenie toho, čo cítime. Počuť hlas svojho srdca, seba samého a rozlíšiť ho od iných hlasov, od pochybností a strachu, je vytrvalá cesta, ktorá vedie človeka za sebapoznaním a sebauskutočňovaním. Prekonať pochybnosť a strach na ceste stávania sa sebou samým, vyžaduje veľa odvahy aj pokory, voči sebe a životu tiež.

Keď prekonáme strach, získame čosi vzácne. Kroky, na ktoré sa odhodláme, aby sme naplnili čo nosíme v duši, aby sme prejavili svoju podstatu, sa stávajú našou pevnou súčasťou. Pokiaľ nájdeme odvahu počuť svoj hlas a konať v súlade so sebou, miesto, na ktoré nás naša cesta dovedie, bude dobrým miestom. Bude miestom, ktoré nám prinesie porozumenie tomu, čomu porozumieť máme, v pravý čas, keď to potrebujeme.

Veriť svojmu hlasu a ceste, ktorú nám ukazuje, akákoľvek to už je, znamená prijať pochybnosti, ale nedať sa nimi ovládať, nenechať sa odradiť. Sú súčasťou každého veľkého rozhodnutia, aj každodennej voľby, ktorou utvárame svoj život. Sila rozhodnutia spočíva v tom, že napriek pochybnosti si volíme nádej a dávame priestor pre rozvoj toho, čo cítime.

Cesta je šťastie a cieľ v podstate neexistuje. Keď si pred seba staviame ciele, často sa nám stáva, že zabúdame žiť v prítomnom okamihu a čo je ešte boľavejšie, často zabúdame ísť v súlade so sebou. Človek sa väčšinu života naháňa za niečím, čo nedosiahne. Pritom skutočné šťastie pocíti práve v prchavých okamihoch, kedy si dovolí žiť, čo cíti v srdci.

Zmysel cesty je v nej samotnej, vo voľbe človeka počúvať svoj hlas, byť si verný a byť verný svojim hodnotám. Vtedy cieľ pominie. Z cesty sa stáva radosť a výzva, pretože vtedy prijímeme, že akákoľvek skúsenosť môže byť pre nás dôležitá, môže nás obohatiť a doviesť k dobrej voľbe. Vtedy vieme, že sa na seba môžeme spoľahnúť. Zostať otvorený voči skúsenosti, aj keď je náročná, a ostať verný sám sebe, je však vecou hlbokého sebapoznania aj sebaprijatia. Len ten, kto si uvedomuje seba samého, svoje bolesti a sklamania, svoje sny a túžby, dokáže ich aj nasledovať. A aby sme si mohli uvedomiť samých seba a porozumieť si, musíme byť dostatočne silný prijať samých seba. V rozprávke Nekonečný príbeh musí bojovník Atrei prejsť rôznymi nástrahmi. Musí sa pozrieť do zrkadla, ktoré mu ukáže, čo nosí v srdci. Môže pokračovať na svojej ceste, len keď sám sebe verí. Pokiaľ by nemal vieru v seba, pohľad do zrkadla duše by nemusel uniesť a vo svojej ceste by pokračovať nemohol.

Preto, aby sme dokázali porozumieť sebe a nasledovať svoju cestu, pestujme prijatie samých seba. Vždy, keď si prejavíme lásku, keď je nám ťažko, liečime samých seba. Vždy, keď si ostaneme verní aj keď je to kvôli okolnostiam náročné, podporujeme v sebe nádej a dôveru.

Voľba žiť dobrý život, v najrozmanitejších možnostiach svojho prejavenia, je voľbou, ktorá je celoživotná. Túto voľbu robí každý jeden z nás, každú chvíľu vo svojom živote. Premieňa v okamihu možnosti na skutočnosť, alebo svoj hlas ignoruje a odkladá, kvôli strachu a pochybnostiam.

Čo však leží medzi strachom a voľbou nasledovať svoj hlas a uskutočniť samého seba, je často len stav našej mysle. Stav mysle nás nedefinuje, príde a odíde, mení sa neustále. Túžba po úplnosti, po bytí samým sebou, po zmysle, je však u človeka prítomná v každej chvíľočke jeho života. Niekedy je tichá a nedokážeme ju počuť, pretože sme ohlušení ruchom navôkol. Inokedy šepká a niekedy dokonca buráca a nabáda nás. To sú možno tie momenty, kedy urobíme čosi od srdca a práve ten čin nám prinesie skúsenosť, ktorú si opatrujeme po celý zvyšok života. Skúsenosť, ktorá zmení náš pohľad na svet, náš prístup k životu a otvorí naše srdcia.

Cesta každého z nás za zmyslom a bytím samým sebou, môže mať rozmanité formy. Pokiaľ však ideme v súlade so sebou, počúvame náš hlas a sme si verní, táto cesta bude vždy dobrá a dovedie nás k šťastiu, naplneniu a slobode. V ceste samotnej objavíme šťastie, nie v tom, kam nás táto cesta dovedie.

Vybrať sa na cestu sebapoznania a sebanaplnenia je voľbou, ktorú robíme každý deň. Vždy, keď si zvolíme ísť za tým, čo skutočne chceme, posilní nás to a prinesie skúsenosť, že ideme dobrým smerom, v ktorom sa stávame skutočne tými, kými vo svojom vnútri sme.

Prirodzený proces liečenia


V dnešnej dobe si liečenie alebo liečbu často spájame už len s lekármi a liekmi alebo procedúrami, ktoré nám predpisujú, pokiaľ nás trápi bolesť tela, alebo sa cítime vyčerpaný, či máme rôzne psychické ťažkosti. Neuvažujeme takmer vôbec nad tým, prečo nás niečo začne bolieť, prečo ochorieme, alebo sa cítime nepríjemne, vyčerpane a depresívne. Necháme si predpísať lieky, ktoré nám pomôžu zmierniť symptómy, ale nedokážu zmazať ani vyliečiť príčinu.

Symptóm akejkoľvek choroby je čosi, čím sa telo alebo naše vnútro snaží manifestovať, že niečo nie je v poriadku. Pokiaľ utlmíme symptóm, umlčiavame tento múdry hlas nášho tela alebo vnútra, a potláčame ho ešte naliehavejšie. Je však viac než isté, že po čase sa to, čo ostalo nevypočuté, nevyliečené, vnútorné neprijaté, vráti iným spôsobom, alebo nás to oberie o možnosť skutočného, autentického života. O vzácnu možnosť porozumieť sebe a pomôcť si svojou láskou a vlastnými silami.

Liečenie je prirodzený proces tela aj mysle. Môžeme ho podporiť a môžeme mu napomôcť, ale pramení zvnútra našej podstaty. Telo sa dokáže obnoviť, zahojiť a vyliečiť prekvapivo rýchlo, pokiaľ sa stávame vnímaví voči sebe samým. Čo naše telo potrebuje? Čo pre naše telo robíme? Ako sa k sebe samým správame? Vieme byť k sebe taký láskavý a ohľaduplný, že máme seba samých a súlad so sebou na prvom mieste?

Pokiaľ to tak nie je, a nie je to tak veľmi často, začne sa ozývať naše telo, alebo naše vnútro. Začne nám hovoriť, že niečo nie je v poriadku. Bolesti chrbta máme často z toho, že zle sedíme, málo sa hýbeme, nedokážeme naplno a správne dýchať. Mávame ich preto, že napätie potláčame, namiesto toho, aby sme mu čelili a dokázali s ním pracovať.

Strácame jemnosť a vnímavosť voči sebe samým. Otupujeme sa hlučným prostredím, jeme nezdravé jedlá, málokedy chodíme von a venujeme sa tvorivým, obohacujúcim činnostiam, alebo tráveniu času s ľuďmi, s ktorými nás čosi spája. Málo sa vieme zahĺbiť do seba samých, venovať si čas na rozjímanie a meditáciu. Utekáme pred tým, čo nás trápi a bolí, namiesto toho, aby sme našli odvahu postarať sa o seba samých, porozumieť si a pomôcť s trápením. Nie je to jednoduchá cesta, ale len táto cesta vedie skutočne k šťastiu a naplneniu.



Pritom naše vnútro a vnútorná podstata sú mimoriadne múdre.

Nosíme v sebe poznanie a tvorivú životnú silu, ktorú prehlbovaním sebauvedomenia môžeme naplno prijať a nechať, nech sa dotkne nášho života. Skutočné liečenie vychádza zvnútra našej podstaty, ktorou je láska, nádej, tvorenie, ktorou je mocná sila života. Človek je schopný sám v sebe vyliečiť všetky vnútorné zranenia, a tiež dokáže podporiť úzdravu svojho tela a to tým, že sa skutočne o seba postará, že si dopraje ten najdôležitejší liek: vieru. Dôveru v seba samého, v svoje telo, dôveru v život aj vieru a nádej voči druhým ľuďom.

Často si však neuvedomujeme tvorivú silu v nás, a často jej prejaveniu bránime sami alebo jej bránia spoločenské normy, ktoré sme si umelo vytvorili. Mali by sme ako ľudstvo porozumieť tomu, že nič nemôže vyrásť alebo prospievať pod nátlakom, nič nemôže skutočne prosperovať, keď tomu chýba dôvera, sloboda, láska a dôstojnosť. Akýkoľvek nesúlad sa prejaví niekde inde, či už v našich súkromných životoch, alebo v spoločnosti ako takej. Príkladom môže byť to, že pracovať by mal človek toľko, koľko je to jeho telu aj mysli dobré. Mal by striedať prácu a oddych, hru a sústredenie, samotu a kontakt s ľuďmi.

Tým, ako vychovávame naše deti, zvnútorňujeme v nich neprirodzené reakcie, ktoré sme prijali za svoje, lebo sme k nim tiež boli vedení a nútení.

Namiesto toho, aby sme deťom dovolili prejaviť a zvládnuť emócie, pomáhali im v tom, účíme ich, často veľmi zraňujúco, emócie potláčať. Keď dieťa niečo zraní, keď mu niečo ublíži, keď niečo nečakane stratí - je prirodzené, že potrebuje plakať, alebo vzdorovať. Vety: "Chlapci neplačú" a "Dievčatá sa nehnevajú" alebo "Veľké dievčatá neplačú", ktoré často vsugerúvame našim deťom, k čomu sa uchyľujeme, keď sami nie sme schopní uniesť ich emócie kvôli tomu, že nedokážeme zvládnuť tie svoje, sú mimoriadne škodlivé a zraňujúce.

Plač prináša úľavu od emócie zranenia, straty alebo nečakaného opustenia. Je liekom samým o sebe. So slzami odchádzajú od nás negatívne pocity, a čím viac týchto emócií odíde, tým viac sa začíname liečiť. Naše vnútro začne hojivý, liečivý proces, ktorý pramení z našej tvorivej podstaty a ponúka nespočetné cesty, ako si pomôcť. Tieto cesty môžu byť zasypané násilným potláčaním prirodzených emócií od dospelých, keď sme ešte boli deťmi.

U detí je možné celkom jasne vidieť túto nesmiernu tvorivú a hojivú silu, ktorú má naše vnútro. Dieťa má obrovskú schopnosť sebapodpory a starostlivosti o seba samé. Nachádza rôzne spôsoby ako si pomôcť, keď má z niečoho strach, keď ho niečo bolí, keď sa cíti nepríjemne. Prejavuje si lásku, obracia sa na fantáziu, na nádej, na vieru v seba - dokáže si v mysli vyvolať živú predstavu bytosti, ktorá mu pomôže, obracia sa na rozprávkových hrdinov, v ktorých hľadá podporu. Namiesto toho, aby sme túto úžasnú schopnosť v deťoch tlmili, môžeme sa naučiť ju správnym spôsobom rozvíjať. Človek, pokiaľ je vnímavý sám voči sebe, pokiaľ si rozumie a je otvorený láske a nádeji, dokáže si pomôcť takmer s čímkoľvek, čo mu príde do cesty.

Otvoriť sa liečeniu v sebe znamená hlbokú dôveru v seba samého, ktorú môžeme v sebe každý deň pestovať. Môžeme sa povzbudzovať a prijímať samých seba a to aj vtedy, keď sa nám niečo nedarí, keď nie sme s niečím spokojní. Keď tlmíme signály, ktoré naše vnútro prináša, tlak a napätie v nás vzrastá. Stávame sa chronicky chorými, alebo máme úzkosti a depresívne nálady, výbuchy hnevu, začne sa nám nedariť a nielen my sami, ale aj naše vzťahy začínajú chorľavieť. Kto nie je schopný porozumieť sebe, bude mať nesmierne ťažkosti porozumieť druhému. Kto nie je schopný prijímať seba, nedokáže naplno prijať ani druhého človeka. Tak ako sebe, bude stavať podmienky života aj tomu druhému. Kto vyvíja nátlak na seba a nedokáže si dopriať, čo potrebuje, bude vyvíjať nátlak aj na druhého. Môžeme sa preto zamyslieť nad tým, kam naše životy týmto správaním smerujeme.

Život každého človeka je posvätný a je potrebné ho v sebe rozvíjať s láskou a starostlivo. Všetko, čo potrebujeme, máme už v sebe. Pokiaľ to chceme, môžeme sa vydať na cestu sebaobjavovania a naučiť sa samým sebe veriť.

Pokiaľ nás niečo trápi alebo bolí, nečakajme, kým nám zázračne pomôže liek alebo procedúra. Nečakajme tiež, že pasívnym prístupom k sebe môžeme niečo zmeniť. Môžeme sa však odovzdať s vierou v našu vnútornú silu. Odovzdanie by mohlo evokovať niečo pasívne. V skutočnosti je odovzdanie sa aktom veľkej vnútornej sily a viery. Vtedy sa človek stáva pokorným a otvára sa liečeniu a múdrosti vo svojom vnútri. Pokiaľ si prejavíme trpezlivosť a vieru, naše vnútro nám odpovie nesmiernou tvorivou silou, hĺbkou porozumenia a lásky. Nejedná sa však o jeden čin, ale o cestu, o spôsob, akým sa rozhodneme náš život žiť, rovnako ako sebapoznávanie je cestou, nie koníčkom, ktorý môžeme opustiť.

Človek v určitom bode svojho života zisťuje, čo je skutočné a čo je nepravda. Zisťuje, čo mu škodí a čo ho, naopak, môže napĺňať, povznášať. Ak má odvahu si priznať, ako žil doteraz, odvahu lásky a prijatia seba, môže sa zmeniť. Uvidí, čo je pravdou a čo je skutočné, začne to vo svojom živote žiť.

Takisto ľudstvo v určitom bode svojho vývinu zistí, čím si škodí a čo je naozaj prospešné. Napokon v istej chvíli opustíme materializmus, egoizmus, naháňanie sa za cieľmi, mocou a postavením, či izoláciu, pretože ďalej už tak nebudeme vládať ísť. Uvidíme, že zmysel života môžeme nachádzať len v súlade so sebou samým, v úcte k životu svojmu aj druhého človeka, v úcte k prírode, v spolupatričnosti, v láske a vo vytváraní, v prispievaní k zachovaniu života, k jeho rozvoju.

Liečenie aj premena prichádzajú zvnútra človeka.

Prirodzene sú nám prístupné v období detstva, ale bývajú zahatané skúsenosťou, ktorú nedokážeme pre jej nepríjemnosť spracovať, nedôstojným a nátlakovým spôsobom výchovy aj spoločenskými normami, ktoré idú proti prirodzenosti. Tvorivé sily sú však človeku dané a práve preto ich môžeme už od destva v našich deťoch rozvíjať, a v dospelosti v sebe znovuobjavovať.

Ak sme nešťastní, znamená to, že naše vnútro je nespokojné s tým, ako život žijeme. Nemali by sme sa preto obracať na druhých ľudí alebo na veci, ale mali by sme sa obrátiť do svojho vnútra a tam hľadať odpovede. Druhý človek nám môže pomôcť porozumieť, môže nám prejaviť porozumenie a lásku, nikdy však neprejde za nás cestu, ktorú musíme prejsť my sami, nikdy nás nevylieči. Pokiaľ sa pútame na veci a činnosti, zistíme, že ak ich stratíme, náš život prestáva dávať zmysel a s tým, čo bolo stratené, zdanlivo akoby sme odišli aj my.

Aby sme skutočne vyliečili alebo dokázali pomôcť sebe samému, obracať by sme sa mali na svoje vnútro, na svoje vlastné sily. Pritom nejde o proces zmeny, ale o postupnú premenu v nás, v ktorej môžeme uvidieť, čo je skutočné, čo je naše, kým skutočne sme a z tejto našej podstaty ďalej rásť; a opustiť postupne všetko, čo je cudzie, čo je škodlivé, čo nám ubližuje. Týmto istým procesom premeny môže prejsť celé ľudstvo. Nie je však správne čakať na to, kým sa zmenia vonkajšie podmienky. Podstatné je začať žiť súlad so sebou a s hodnotami života sám na sebe, a veci sa môžu zmeniť. To, čo pre nás bolo hodnotou, náhle prestáva mať na význame, lebo uvidíme, že to v skutočnosti hodnotou nie je. Na miesto tejto falošnej hodnoty prídu iné, hodnoty života alebo hodnoty večné, akými sú láska, pravda, nádej, viera, trpezlivosť, spolupatričnosť a tvorenie.

Môžeme vidieť, že mnohí ľudia už začínajú smerovať za hodnotami, ktoré sú prirodzené, ktoré sú odrazom skutočnej ľudskej podstaty.

Vyhľadávame harmóniu viac než predtým, pokúšame sa nájsť súlad so sebou, napríklad hodinami jogy, obrátením sa na sebarozvoj, na sebaskúmanie. Cítime, že chceme pre seba vytvoriť lepší svet a že môžeme začať práve od seba. Pokiaľ budeme skutočne veriť, a budeme voči sebe trpezliví a vnímaví, po čase našej cesty zistíme zmeny v našom živote, v našom prežívaní a napokon aj v našich vzťahoch. Otvoríme sa liečeniu aj premene, láske v nás samotných a tým uvoľníme priestor tvorivej sile, ktorá nás napokon zavedie na také miesto, na ktorom máme byť.

Cesta k harmónií
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky