Kreslenie ako cesta k uvedomeniu si duše

Kreslenie a maľovanie, alebo akýkoľvek výtvarný prejav, je pre človeka rečou duše aj cestou k porozumeniu sebe samému. Je spôsobom, ktorým môžeme nielen lepšie spoznať samých seba, ale rovnako si aj pomôcť k sebarozvoju, k uvedomeniu si vnútorných obsahov v sebe. Kreslenie nepredstavuje len manifestáciu toho, čo máme vo vnútri. Samotným kreslením alebo tvorbou sa prihovárame sami sebe a môžeme v sebe pestovať trpezlivosť, úctu k vlastnému výtvoru, radosť a prácu na sebe. 

Kreslenie je pre človeka prirodzené. Dieťa už pred tým, než začne dobre rozprávať, prirodzene chytá ceruzku a začína kresliť. Kresbou vyjadruje to, čo ešte nedokáže dobre pomenovať. Kresba je pre dieťa rečou a najmä vnútornou potrebou ako prejaviť aj spracovať citové pohnutia, emócie a vlastné chápanie sveta.

Vo vývinovom období adolescencie často opúšťame kreslenie, pretože priestor dostávajú iné možnosti prejavenia nášho vnútorného sveta. Alebo tiež preto, že máme pocit, že je to niečo, čo sa do dospelosti nehodí. Ku kresleniu sa však môžeme vždy vrátiť, pretože predstavuje vzácny spôsob sebaprejavenia a porozumenia sebe samému, aj svojej životnej ceste.

Keď kreslím, sústredím sa na vnútorný obraz a pocit, ktorý vyvstáva v mojom vnútri. To, čo túžim nakresliť, sa mi objaví podľa toho, čo v tej chvíli potrebujem pochopiť a prejaviť. 

Obrázok hore vyššie som nazvala Cesta cez oceán.

Nakreslila som ho síce podľa fotografie, ale k miestu, ktoré zobrazuje, sa mi spája veľmi silné, osobné uvedomenie mojej vlastnej cesty životom, ktoré som zažila a prijala ako skúsenosť pre svoj rast, keď som stála pri tomto oceáne a vnímala jeho šírosť, hĺbku a nekonečnosť. Nad ním bola žiara západu slnka. Pri kreslení som v sebe ešte viac vnímala to, čo pre mňa predstavovala táto skúsenosť.

Pochopila som, že pre mňa je v tomto období život ako cesta cez oceán, nad ktorým žiari slnko alebo jasná hviezda. Oceán predstavuje čosi nepoznané, neprebádané a nekonečné, čosi, čo vyzerá na prvý pohľad odstrašujúco. Je veľmi ťažké vybrať sa do čiernych, hlbokých vôd. Avšak nad nimi svietila žiara slnka, alebo jasná hviezda. Tie boli symbolom toho, že táto cesta nebude márna. Práve naopak. To, čo vyzerá spočiatku ako čosi neprekonateľné, pre nás predstavuje výzvu. Je len na nás, či túto výzvu prijímeme a či sme ochotný aj odvážny ponoriť sa do oceánu neznáma. Hviezda predstavovala cnosť, uvedomenie alebo vlastnosť, ktorú je na konci cesty pre mňa možné získať. Žiarila ako nádej, ako svetlo, ktoré volá - ktoré je večné. Ktoré aj nad tým nekonečným tmavým morom svieti ako maják, ktorý ukazuje správnu cestu. Vedela som, že tento symbol je odrazom toho, čo prežívam vo svojom živote. Tiež sa púšťam do neznámych vôd, pretože som sa rozhodla opustiť tie staré a otvorila som sa novým možnostiam. Bola som a budem odvážna. Majákom mi môžu byť moje vlastné hodnoty, snaha o súlad so sebou samou a každodenná práca na sebe, spolu s vedomím istoty vlastnej tvorivej podstaty, mojej duše, ktorá ma bude viesť.

Takýmto spôsobom je možné kresliť pre radosť, aj pre sebapoznanie, pre svoj vlastný rozvoj. Pokiaľ kreslíme, na chvíľu sa ponorme do seba samých. Upokojme sa, utíšme myseľ. Nechajme, nech nám pred očami vyvstane obraz. Možno dlho nebude prichádzať, napokon sa ale zjaví a my ho môžeme prijať. Počas kreslenia môžeme byť vnímaví na to, čo cítime a čo sa v nás deje. Môžeme sa otvoriť porozumeniu aj reči našej duše, prijať to, čo nám naše vnútro ponúka. Naša podstata je mimoriadne tvorivá, a to, čomu potrebujeme porozumieť, to, čo potrebujeme, aby sme si pomohli na našej životnej ceste, si pýta svoje slovo. Dajme možnosť svojmu vnútru hovoriť pomocou obrazov, ktorým môžeme porozumieť. Môže nám to pomôcť pochopiť seba a svoju životnú situáciu, a povzbudiť do ďalšej cesty.