Modlitba ako rozhovor s dušou

Človek sa potrebuje modliť. Či už k sebe, k Bohu, k svojej duši, k prírode, k vesmíru, k láske. Človek potrebuje hľadať a prežívať vo svojom živote Posvätno.

Pokiaľ nám v živote chýba vzťah k čomusi vyššiemu, k posvätnému, k čomusi, čo nás presahuje, môže sa nám zdať náš život bezcieľny. Akoby bol cestou, ktorá nevedie nikam. Svet sa nám môže zdať chladným miestom.

Cez vzťah k Posvätnu môžeme rozvíjať samých seba a obohacovať sa. Ak má človek hodnoty, ktoré nasleduje, nestratí sa v živote. Ak človek nachádza zmysel vo svojom žití, prekoná ťažkosti aj utrpenie. Vie, že všetko smeruje k niečomu, čo stojí nad naše všedné chápanie, nad všetky každodenné udalosti, ktoré zažívame. A že práve to posvätné už má človek sám v sebe, vo svojom živote.

Cesta k Posvätnu je vždy cestou k tomu božskému, a zároveň najhlbšiemu ľudskému v nás. Je cestou k Bohu v našej duši. Môžeme vidieť posvätné v prírode, v západe alebo východe slnka, v pohľade na plynutie rieky, v hlbokom pocite prepojenosti so všetkým živým. V tomto pocite zažívame, že náš život presahuje nás samých a že je v nás večný. Môžeme tiež cítiť hlbokú spätosť s druhým človekom, súcit alebo pocit spolupatričnosti, a v tom je vždy niečo nesmierne božské.

Všetko živé sa premieňa v nekonečnom kolobehu života. Nemožno v tomto kolobehu hovoriť o smrti, len o znovuzrodení, o premene. Uvedomenie si, že je niečo viac a že sme súčasťou čohosi posvätného a veľkého, nám dáva pocit pokory a oslobodenia.

Ak má človek hodnoty, ktoré nasleduje, nestratí sa v živote. Ak človek nachádza zmysel vo svojom žití, prekoná ťažkosti aj utrpenie. Vie, že všetko smeruje k niečomu, čo stojí nad naše všedné chápanie, nad všetky každodenné udalosti, ktoré zažívame.

Modlitba je rečou našej duše k tomu najposvätnejšiemu v nás. Nemusíme byť pritom veriaci alebo príslušníkmi cirkvi. Spiritualita, alebo duchovno sú človeku dané a neviažu sa na nijakú cirkev. Sú prejavom ľudskej túžby po úplnosti, po zmysle, po dobre a láske.

Pokiaľ nám chýba vzťah k posvätnému, náš život sa môže stať chladný. Môžeme si vzťah k posvätnu pokúšať vynahradiť v honbe za materiálnymi vecami, v povrchnom spôsobe živote, alebo sa môžeme stať cynickými a nešťastnými. Ak však pripustíme v sebe možnosť, že sme sami súčasťou čohosi vyššieho, že k tomu smerujeme všetci, náš život môže nabrať farby a môže sa nám ukázať jasnejšia cesta.

Fromm vo svojom diele Únik pred slobodou napísal, že zmysel života je v tom ho žiť a prežiť. Naozaj, veľmi jednoduché a pritom nesmierne povznášajúce.

Žiť život, ktorý je naplnený zmyslom a radosťou závisí od prístupu človeka. Čím chceme byť? Čím sa chceme aktívne zapojiť do sveta? Každý človek má čím svetu prispieť. Len musí túto danosť a dar v sebe objaviť a prejaviť vlastným spôsobom.

Pomôcť nám môže pocit, že každý z nás niečo hľadá. Hľadáme zmysel a môžeme ho nájsť práve v živote samotnom, a v jeho posväcovaní láskou a vierou.