Múdrosť súladu a lásky

Ľudia zvyknú lásku často hľadať v prejavoch správania druhých ľudí, alebo v okolitom svete. Práve to býva príčinou mnohých sklamaní. Na svojej skúsenosti viem, že akákoľvek cesta začína láskou k sebe samému. Úctou k svojej vlastnej individualite a súladom so sebou samým. Láska v srdci je v každom jednom z nás. Je prirodzenosťou, je darom. A všetci sme vlastne JEDNO. Rada by som prispela týmto krátkym článkom, ktorý  súvisí so zdravím, zmyslom života aj duševnou pohodou.

Telo aj duša sú prepojené. Už staroveké kultúry verili, že práve duch (duša) je pôvodná a práve z nej vzniká hmota. Priamejšie povadené, z nášho vnútra, duše, pramení životná energia aj múdrosť, od ktorej závisí stav nášho tela aj to, či v živote nachádzame šťastie, alebo sa cítime sklamaný.

Zdravie je často dôsledkom súladu, ktorý dokážeme objaviť so sebou samým. Nielen so svojim telom, ale rovnako s tým, aký vo svojom vnútri naozaj sme. Zavisí od toho, či sa cítime byť súčasťou a či sa cítime byť zapojení do večného kolobehu prijímania a dávania, neustálej obnovy a znovuzrodenia, ktoré prebieha v našej duši, tele aj v okolitom svete. V prírode môžeme tento kolobeh spozorovať veľmi jednoducho. Smrť aj záník, vedú k znovuzrodeniu. Zo suchých listov, ktoré opadajú v jeseň, stane sa živná pôda pre kvety a stromy, ktoré vykvitnú na jar a dajú nám hojnosť krásy alebo úrody.

Každý človek má v sebe základnú silu, túžbu po slobode a po spolupatričnosti, láske. Verím, že práve v láske človek nachádza svoje naplnenie a slobodu. Akokoľvek ju vo svojom živote vyjadruje, v tom, čomu sa rozhodne venovať, je láska v spôsobe, akým človek veci robí. Láska je prirodzená. Pochádza z úcty a vedomia spolupatričnosti so všetkým životom, s blízkym človekom a ľuďmi.. Ak človek vníma, že je súčasťou sveta tým, že existuje - cíti sa vnútorne "povolaný" prispievať.

Súlad so sebou môžeme prehlbovať rôznymi činnosťami. Napríklad sústredením sa na dýchanie. Dych je základný prejav života. S nádychom život prijímame, s výdychom nechávame odísť ťažobu z tela von. Môžeme pri prechádzke v prírode vnímať, že sme jej súčasťou.

Môžeme sa naučiť sa prijímať slnečné svetlo ako dar, prijímať jedlo, ktoré nám príroda dáva, ako dar. Môžeme si uvedomovať, či počúvame svoje vnútorné potreby a postarať sa s láskou o seba. Pretože miesto, kde by sme mali s láskou začať, sme vždy my sami.

Človek však nachádza svoju hodnotu práve vtedy, keď môže milovať a byť milovaný.

Nič nie je krajšie a vzácnejšie na svete než to, keď môžeme v pokoji a radosti tráviť čas s človekom, ktorý je nám blízky. Naučiť sa vnímať jeho aj seba. Vzájomne si porozumieť a tešiť sa z prirodzenej spolupatričnosti, v hocičom čo práve robíme.

Láska je v tom, ako zaobchádzame so sebou aj s človekom na ktorom nám záleží. Je v úprimnosti, dôvere a vzájomnej radosti. V tom, že jeden aj druhý môže byť sám sebou. Práve prirodzená spolupatričnosť je to, čo nás lieči najviac.

V tom, keď prijímam - zároveň aj dávam. A keď dávam - rovnako aj prijímam. Láska, ktorú venujeme, sa nám často nečakane vrátiť späť. Láska, ktorú prijímeme, sa môže stať našou súčasťou. A najkrajšia je láska, ktorú dokážeme cítiť a venovať bez podmienok. V tomto sa môžeme učiť od detí. Sledujme niekedy deti, ako s radosťou prijímajú to, čo im dáva svet. Dieťa hľadí s láskou na motýľa aj kvietok. Keď má niečoho naviac, podelí sa s druhým dieťaťom. Robí to, pretože je to prirodzené. Dieťa PRIJÍMA od sveta to, čo mu svet ponúka a rovnako prirodzene VENUJE ďalej a v tom nachádza svoju radosť.

Práve v tomto môžeme nájsť aj my to dieťa v nás a vedieť, že sa dokážeme prirodzene tešiť zo všetkého dobrého, čo nám svet ponúka. Majme úctu k sebe samým, lebo v tom prejavujeme aj úctu k životu, druhému človeku aj matke prírode. A takisto - ctime si život, ľudí, ktorí sú nám blízki aj matku prírodu, lebo tým sme zároveň verní sami sebe.

No najkrajšie je vedomie, že každá láska, ktorú prijímem alebo venujem - pridáva sa k dobru môjmu, k dobru v srdci druhého človeka aj k dobru sveta. Preto má každý prejav lásky voči sebe, voči druhéu človeku a či už v priamom čine, želaní, slove, vo voľbe, v úcte k životu, v pomyslení - veľký VÝZNAM.

Napokon, nikto z nás nie je dokonalý. Sila lásky je najmä v tom dokázať s láskou a dôverou hľadieť aj na to, čoho sa vnútri nás bojíme. Naša domnelá slabosť sa totiž môže stať aj našou veľkou silou. Každý z nás čelí v živote istej ťažobe aj úzkosti, alebo zložitým situáciám.

Veľká sila je v odpustení. Pokiaľ dokážeme odpustiť sami sebe, prijímame v sebe to skutočné. Lásku v našom srdci. A opúšťame to ťaživé, čo bolo len dôsledkom trápenia , ktoré sme v sebe mali.

Človek prichádza na svet aby miloval a bol milovaný. Nie je v ňom väčšia sila. Každý deň by sme deťom mali dávať príležitosť ako slobodne prijímať aj vyjadrovať lásku, ako sa podieľať na okolitom živote. Deti sú prirodzene múdre a túto prirodzenú múdrosť máme v sebe aj ako dospelí.

Môžeme sa často učiť práve od detí, pretože majú jednu neuveriteľnú vlastnosť. Nikdy sa nevzdávajú. Keď sa učia chodiť, tisíckrát spadnú - a tisíckrát vstanú a idú ďalej. Cez plač aj smiech, ale idú ďalej, idú dopredu. Aj my môžeme vedieť, že túto silu máme tiež. Všetci sa učíme chodiť. Pre nás, dospelých, to platí o to viac ako pre deti, lebo často v živote túto prirodzenú múdrosť strácame.

Na ceste k tejto múdrosti - súladu so sebou aj prirodzenej spolupatričnosti - budeme častokrát padať. Vždy máme silu vstať a ísť ďalej, podať si ruku a pomôcť jeden druhému vstať. Všetci, čo sme tu na tejto Zemi, vlastne túžime po dvoch základných veciach. Slobode a súlade so sebou a láske, nádeji a spolupatričnosti.