Za krásami Starého mesta

Počas mojich potuliek po Starom meste som zistila, že každý deň je možné objaviť aj na miestach, ktoré si myslím, že poznám ako svoju dlaň, malé zázraky. Čo spraví s miestom ktoré si myslíme, že už poznáme, keď k nemu pristúpime inak?

Pamätám sa, že som sa párkrát rozhodla cítiť sa ako cudzinka. Keď som zaujala pohľad človeka, ktorý sa díva s otvoreným srdcom na miesta, ktoré vidí a ľudí, ktorí sú navôkol, začali sa diať zázraky.

Jeden archetyp, ktorý si každý nosí v srdci, je aj cudzinka alebo cudzinec, Pre ženy je to archetyp Rút. Čo to znamená byť cudzincom vo svete? Ja sa vo svete cítim ako cudzinka, alebo často práve vedome zaujímam tento postoj. Neznamená to, že sa vzdávam spolupatričnosti, práve naopak. Toho, čoho sa vzdávam sú nezmyselné spoločenské normy, prednastavené formy vnímania a prichádzam na miesta a k ľuďom taká, aká som. S prirodzenou spolupatričnosťou, úctou, zvedavosťou a otvorenosťou voči novému. So srdcom, ktoré je schopné vidieť zázraky aj na miestach, ktoré poznám ako svoju dlaň. V skutočnosti sa aj na maličkom kúsku sveta odohráva príbeh vesmírny - príbeh ľudský, skutočný, pravdivý - jedinou úlohou pre nás je ho UVIDIEŤ a odhaliť.

V dnešnom svete vyhľadávame atrakcie a nikdy nie sme spokojní. Zabudli sme sa dívať jemne, zabudli sme si vážiť to, čo máme a otvoriť naše srdcia prítomnosti, okamihu a jeho sile. Práve tu navôkol sa dejú veľké zmeny, ku ktorým môžeme prispieť aj my, alebo z ktorých môžeme sami čerpať. Práve tu je ten vesmír a tá šanca, tu a teraz pred nami je krása. Netreba chodiť ďaleko, všetko čo potrebujeme, už leží pred nami. Všetko sa skrýva v ľuďoch, v ich srdciach a príbehoch, ktoré odovdzávajú ďalej tým, akí sú. Začnime s väčšou úctou a posvätnosťou hľadieť na seba, všetko a všetkých vôkol nás a náš život bude... požehnaný.

V Starom meste už roky maľuje pre turistov Michalskú bránu talentovaný český maliar. Sedí tam dlhé hodiny a potom im ponúka svoje diela. A keď som mu povedala, že to čo prináša ľuďom je hodnotné, povedal mi, že keď človek robí veci zo srdca, život je jednoduchší, To bohatstvo ktoré odovdzal so svojej vlastnej skúsenosti - pretože žil zo srdca to čo robil, robil pre druhých ľudí - sa ma dotklo a pomohlo mi tiež nasledovať svoju životnú cestu.

Poklad je totiž v ľuďoch a v tom, čo prinášajú. Je všade navôkol. Keď sa začneme úprimne zaujímať o seba aj o druhých ľudí, objavíme zázraky v našich životoch a tie sa potom šíria ďalej. Pre človeka, ktorý náhle stratil domov a všetko - a ním som bola aj ja - akú hodnotu môže mať posedieť si v knižnici pre nevidiacich a nájsť tam svoj kľud a pokoj medzi knihami. Nájsť tam útočište. Keď človek stratí všetko, čo má, môže ho to zlomiť, alebo mu to môže otvoriť oči, aby sa vedel dívať hlbšie, aby si vedel život viacej vážiť. To je môj prípad a preto som vlastne vďačná za moju životnú skúsenosť.

Nemusíme nič robiť, stačí ísť medzi ľudí a cítiť, že sme súčasťou prosto preto, že sme. Toto vedomie je veľmi cenné a nenahraditeľné. Vo svete, ktorý stavia tak neľudské podmienky, odklonené od prirodzenosti, je môcť cítiť prirodzenú spolupatričnosť a radosť z toho, že som s ľuďmi taký, aký som, DAR. Je to ZÁZRAK.

Akú radosť môže duši priniesť umelec, ktorý si s odvahou stane pred ľudí a ponúka im krásu keď od srdca hrá a má na to odvahu. Nehanbí sa byť skutočne sám sebou. Koľko skutočnej úprimnosti ponúka vo svete plnom falošných lákadiel, ktoré neuspokoja dušu - iba odvedú od toho, po čom vlastne túži každá ľudská bytosť. Videla som ich v Starom meste už mnoho. Hrajú, na harmonike, flaute, hrajú zo srdca pre ľudí a hoci možno k nim život nebol štedrý, nevdzali sa svojho sna a naďalej - robia to, čo je človeku vlastné. Dávajú to, akí sú ďalej. A viac, ako tie mince od ľudí ich poteší srdečná zdieľaná radosť a to, že niekto ocení, čo svetu prinášajú. Ďalšia životná múdrosť - to, prečo skutočne prichádzame na svet je, aby sme sa radovali a túto radosť dávali ďalej prirodzene takí, akí sme. Oni to robia a to si naozaj vážim.

Flautista, ktorý hrá ľuďom v Starom meste

https://uloz.to/live/!UK96Tt26C7Ou/flautista-mp4

Staré uličky majú svoju tajomnú atmosféru, kostoly a fontány čistotu a sviežosť.  A každý večer môže byť iný, stačí sa pozorne dívať, vnímať čo ponúka a čo ponúkajú ľudia navôkol. Nemusíme nič robiť, stačí ísť medzi ľudí a cítiť, že sme súčasťou prosto preto, že sme. Toto vedomie je veľmi cenné a nenahraditeľné. Vo svete, ktorý stavia tak neľudské podmienky, odklonené od prirodzenosti, je môcť cítiť takúto prirodzenú spolupatričnosť a radosť z toho, že som s ľuďmi taký, aký som, DAR. Je to ZÁZRAK.

Zmrzlinár, ktorý poteší ľudí tým, že žongľuje so zmrzlinou - im dáva najmä radosť a vedomie, že mu na nich záleží. V obchodoch so suvenírmi, kde človek príde hoci tridsaťkrát - ako ja - a nič si nekúpi, len pozrie voňavé mydlá a prehodí pár slov s predavačkou - je atmosféra tvorivost a láskavosti. Napokon, predavačka aj ja sme spokojné, pretože sa jej v samote aspoň niekto za deň prihovorí. Na tom skutočne záleží.

Samota môže byť pre človeka veľkou cestou k objaveniu toho, že vlastne nie je sám, ale že bohatstvo spolupatričnosti sa skrýva všade navôkol. Čo je však dôležité je, že človek potrebuje mať aj domov. Domov nemôže byť len v srdci... človek potrebuje k niekomu patriť. Niekam patriť. A z tohto domova... potom dokáže ísť ďalej. Ja už svoj domov mám, mám človeka ku ktorému patrím a miesto, ktoré je mojim domovom. A tento domov... sa v mojom srdci stáva istotou.

Na Kapucínskej ulici je socha Panny Márie. Má gloriololu z hviezd a díva sa láskavo na svet. Je krásnym, posvätným miestom. Ktovie, či o tomto mieste vedia a vážia si ho aj tunajší ľudia, alebo sa pri ňom zastavia len turisti. Ja mám toto miesto rada. Často nad touto sochou, keď som sa na ňu dívala, preletala holubička. Zázraky sa dejú - treba sa len správne dívať. Pretože celý život je zázrak, netreba naň čakať, ale ho vidieť, ale ho žiť.

Ľudia väčšinou zažívajú tento pocit vtedy, keď cestujú. Náhle sa v nich otvorí čosi prirodzené a oni sa otvoria inému pohľadu na svet navôkol, na ľudí aj na seba. Ja tento pohľad často zaujímam vedome, aby som si viacej vážila svoj život, deň aj ľudí navôkol.

Skúste to aj vy niekedy, pokiaľ sa pôjdete prejsť po Bratislave. Zabudnite na ruch navôkol, dívajte sa srdcom. Dívajte sa na sochu s dievčaťom a srnkou na Hviezdoslavovom námesti. Prináša pokoj a čistú krásu. Dívajte sa na uličky a zistíte, že sú plné malých zázrakov, akoby ste sa prechádzali kdesi pri stredomorí. A ľudia tu sa snažia ponúknuť najlepšie zo seba - pouliční umelci, maliar pod Michalskou bránou, ľudia, čo sa starajú o reštaurácie či obchodíky. Sú ľudia ako my a pritom sú vzácni tým, akí sú a čo môžu ponúknuť. Ľudská duša je vesmír sám o sebe. A koľko takých svetov je tam navôkol, v srdciach ľudí - ktoré žiaria v tom, čo svetu ponúkajú.

Všetci sme kvapkou v mori, ale bez tej kvapky by v tom mori niečo chýbalo. Keď sa dívame vzácne na seba aj na to, čo je vôkol nás, hoci aj v tichosti a jednoduchej spolupatričnosti... a vidíme poklad v zeleninárovi, ktorý má svoj stánok so zeleninou, kde si môžeme kúpiť zdravú zeleninu, náhle pochopíme... Kde je zmysel. Oplatí sa kupovať veci vo veľkoobchode, alebo podporiť poctivého trhovníka? Oplatí sa jesť pesticídy, alebo uveriť skutočnému človeku, že ponúka dennodenne tam v tom stánku - v daždi, či v páľave - to najlepšie zo svojej záhrady?

A tak je život krásny, pokiaľ máme odvahu dívať sa srdcom namiesto toho, aby sme slepo nasledovali, čo diktuje doba. Zázraky sú navôkol nás, treba sa len správne dívať. Treba si ich vážiť a treba vedieť, že sám život v nás je zázrak. A ten zázrak môžeme uskutočniť aj my sami. Čo môže znamenať, keď sa na chvíľu zastavíme pri dievčati, čo hrá na zvláštnom nástroji a má napísané - že jej snom je dostať sa na konkurz - a povedať: "Nech sa ti tvoj sen splní!" Môže to znamenať CELÝ SVET. Pre ňu to môže znamenať celý svet a nič netreba robiť viac, len prijať to, čo ponúka a poďakovať. Svet je tak lepšie miesto.

Potom sú tu ľudia, s ktorými sa naše cesty stretnú preto, že máme niečo spoločné. Preto, že spoločne čosi zdieľame ale najmä, sme si blízki v srdci. Niekedy aj spočiatku cudzí ľudia dokážu pre druhého znamenať CELÝ SVET. A je len na nás, či aj potom - ako sa už spoznáme - dokážeme neustále, tak ako v tisíckrát videných uličkách Bratislavy - vidieť v tom druhom vesmír a vážiť si ho. Cesta je BYŤ TU A TERAZ. Neznamená to nemať ciele. Cieľom nech sú hodnoty a tie nech nás vedú v tom, čo chceme dosiahnuť pre svoje vlastné životy, alebo v tom, čím chceme prispieť ďalej. Ale všetko začína - v srdci.

Vnímať z tohto nepodmieneného pohľadu druhého človeka, ktorého milujem a vážiť si ho pre to, aký je a prijímať to od neho. To je dar. To je život a pravda. Vtedy sa totiž deje zmena. Vtedy vieme, že ja aj druhý človek máme v sebe posvätný vesmír, strom života, ktorý si v ňom vážime. Delíme sa s ním o strom života v nás - a z toho jeho prijímame tiež. A tak môže vzniknúť čosi nové... ZÁHRADA. Čosi hodnotné - LÁSKA. Čosi večné - skutočná spolupatričnosť a vzájomná radosť.

Ten, kto miluje, je milovaný a pomáha ľudskej bytosti rásť. Tak ako v uličkách starej Bratislavy leží celý vesmír, celý vesmír je aj v nás samých aj v ľuďoch, ktorých si myslíme, že poznáme. Milovať znamená hľadieť s láskou a úctou na to, čo si vážime a dôverovať. Tak je život vzácny... tak má skutočný význam.